Tak teraz neviem, buď si dávam rozumné želania, alebo sa mi tie moje neplnia. Márne lovím v pamäti, kedy sa mi splnilo nejaké tak, že ma dostalo do rozpakov. Jáááj, predsa. Raz som si strašne želala spoznať jedného chlapca z internetu, písal úžasné básne a ja som bola presvedčená, že to bude kríženec lorda Byrona a Davida Beckhama. Nemôžem si pomôcť, ten chlap sa mi stále páči. Teda David :) Aj keď si zobral za ženu tú bláznivú Viktorku, aj keď mal milenky a telo má celé potetované ako trestanec z tretej nápravnovýchovnej, ja som jednoducho na blonďákov.
Básnik z netu bol vysoký a bol blonďák, po pár vetách som však zapochybovala, či tie básne boli naozaj jeho. Alebo sa vedel úžasne pretvarovať. Sedeli sme na okraji fontány, na oblohe boli hviezdy a mesiac, romantickejšie miesto si už ani neviem predstaviť, a jemu z úst vychádzali tie najhlúpejšie vety pod slnkom. Teda, pod mesiacom. Odvtedy sa s básnikmi nestretávam, takže takéto želania odpadajú, aby som pri nasledujúcom stretnutí náhodou neodpadla ja. Tie, ktoré si dávam, ak náhodou nezaspím počas padania hviezd, sú úplne jednoduché. Aj by som vám ich prezradila, ale vraj sa to nesmie, pretože by sa nesplnili. Preto si ich nechám pre seba, podobne ako sen, ktorý sa mi sníval túto noc. Bol krásny a mohol byť ešte krajší, keby ma z neho nevyrušil telefón. Prirodzene, bol to omyl. Tie milujem najviac. Všimli ste si to? Ak vám zazvoní telefón uprostred noci a vy k nemu vstanete, je to určite omyl. Ak k nemu nevstanete, bolo to určite niečo dôležité...
Takže, čo si želať na záver?
Možno ten život bez omylov.
Či?
