Vždy som závidela ľuďom, ktorých život plynul hladko ako dobre namastený stroj, zatiaľ čo v tom mojom to občas škrípe a piští, ako keby do kolies niekto nasypal hrubý piesok. Vždy som závidela takým ľuďom, no ty si mi povedal, že potom by som zrejme nenapísala ani čiarku, pretože by nebolo o čom, a že tie svoje zavesenia dolu hlavou a ostré kamene mám vítať, pretože práve klopýtnutia, chyby a pády ma robia vnímavejšou pre ľudské osudy...
Oponujem ti, že o smutné skúsenosti som nikdy nestála a ty sa mi smeješ, vraj kto o ne stojí, ale zatiaľ čo iní sa s nimi vysporiadavajú mlčky, krikom, plačom, alebo hromžením, ja som dostala do vienka dar slova a dokážem sa z toho vypísať.
Dúfam, že som sa na dlho vypísala.
Dúfam, že aspoň chvíľu nebudem vysypávať kamienky z orloja.
Dúfam, že konečne prišiel čas na rozprávky...