Keď si chcem občas spomenúť, kedy sa zrodila posledná spomenutá záľuba, pred očami sa mi vybaví jeden veľký dvor obkolesený domami, na ňom hŕba detí a zelená kniha Sira Arthura Conana Doyla, ktorú sme si čítali na pokračovanie. Náš čítací krúžok sa neskôr rozpadol, moja záľuba zostala. Po Doylovi nastúpili Ed McBain, Dick Francis, Ross MacDonald, Raymond Chandler... Dnes fičím na Dominikovi Dánovi, Stiegovi Larssonovi a Keplerovi...
Nedávno sme s mojou (dospelou) dcérou sledovali jeden z reprízovaných dielov už spomenutých Myšlienok vraha. Ja milujem Penelope Garciovú, ona Spencera Reida. Po dokončení dielu sa odrazu dcéra zamyslela a spýtala sa: "Mami, to u vás ide tento seriál v popoludňajších hodinách? V USA by si také niečo nemohli dovoliť..."
Jej otázka ma zarazila. Nikdy som si neuvedomila krutosť seriálu v súvislosti s jeho vysielacím časom! Voľakedy dávno platilo, že veci nevhodné pre deti boli označené hviezdičkou, neskôr sa pristupovalo k prísnemu pravidlu, že filmy nehodiace sa pre mládež sa vysielali po desiatej hodine. Mám pocit, že sa to dodržiava aj dnes. Pri premiérach. Ale čo reprízy? Zalistovala som v televíznom programe a stŕpla som. Nielen Myšlienky vraha, ale aj Kosti, či C.S.I. sa opakujú v poobedňajších hodinách! Neubránila som sa nepríjemnému pocitu pri predstave, ako si niektorý z týchto seriálov pozerá doma nejaký školák. Pri dnešnej zamestnanosti rodičov sa nedá zabrániť tomu, aby deväť - desaťročné deti netrávili čas až do príchodu rodičov samé...
Možno nie je také ľahké zabezpečiť pre deti nepretržitý dohľad, možno nie všetci majú na televízoroch voľbu "detská zámka", určite by však nebolo až také zložité zaraďovať reprízy plné krvi a násilia do programu citlivejšie...