Pri štedrovečernom stole mávame už niekoľko rokov dve prázdne stoličky. Nech sa akokoľvek bránim smútku, pohľad na jednu z nich vo mne ten smútok zakaždým vyvolá. Už viackrát som sa prichytila pri tom, že každé Vianoce nevdojak napínam uši, či niekde nezačujem jeden hlas a zvuk jedných krokov. Či znovu neuvidím jeden úsmev a nezacítim jemnú vôňu vody po holení. Či nepocítim jednu veľkú dlaň na svojich vlasoch.
Vianoce boli v našej rodine vždy neodmysliteľne späté s otcom. Neviem, ako to dokázal, ale ja som sa od detstva tešila na Vianoce najmä kvoli nemu. Vôňa kapustnice bola s ním sýtejšia, zdobenie stromčeka veselšie, vianočné koledy krajšie, rodinné príhody zábavnejšie a kokosové guľky, ktoré tak veľmi miloval, a ktoré kradol mame spod rúk, mali tuším tiež inú príchuť. Keď dnes spomíname, spomíname najmä na neho...
Sú ľudia, ktorí dokážu prežiariť náš život nezmazateľnou spomienkou.
Sú ľudia, ktorých prázdne stoličky pri vianočnom stole nikdy neprestanú bolieť...
(venované)