Amerika, snehová búrka a nekonečno

Autor: Mária Lazárová | 11.2.2013 o 10:45 | (upravené 11.2.2013 o 13:34) Karma článku: 10,08 | Prečítané:  667x

Pozerám sa von oknom na bielu prikrývku, ktorú nám nadelila tohtoročná zima, a z rádia za mojím chrbtom znie hlas moderátora, ktorý hlási správy zo zahraničia. Na stole mi v tom okamihu zazvoní telefón a ozve sa v ňom ešte stále detský hlas mojej dcéry. "Maminka, neboj, sme v poriadku, máme elektrinu, teplo aj vodu," vysype mi bez vyzvania. Viem, že mestečko, v ktorom žije teraz, máva málokedy problémy so snehom, ale v správach hlásili obrovskú snehovú búrku v blízkosti Bostonu a New Yorku a tie nie sú od nich až tak ďaleko. Asi preto cítila potrebu upokojiť ma. V duchu sa zasmejem -  to, čo je pre nás dĺžka celého územia, je u nich na "skok".

Keď som bola prvý raz v USA, asi zo všetkého najviac ma zaskočili presne tie vzdialenosti. A ešte niečo. Ľudoprázdno. Viem, viem, znie to neuveriteľne pre tých, ktorým sa Amerika spája s veľkými mestami, mrakodrapmi, preľudnenými bulvármi a obrovskými nákupnými strediskami podobajúcimi sa farebnému mravenisku. Moja dcéra však vtedy žila v malom mestečku na hranici dvoch štátov a ja som vďaka nej zažila čosi, čo som dovtedy poznala len z filmov.

Bolo to v zime, na Vianoce a v snehovej búrke. Mladí ma napriek zlému počasiu nasadili do auta a všetci sme sa vybrali na 500-kilometrovú cestu za druhými starými rodičmi, ku ktorým sme boli pozvaní. Po opustení "dcérinho" mestečka sme sa dostali na cestu pretínajúcu územie nikoho. S úžasom som sledovala krajinu pokrytú snehom, ktorá pripomínala zábery z ruských filmov - krajinu bez miest a dedín, bez jedinej usadlosti, dokonca aj bez kopcov a lesov. Dcéra mi vysvetlila, že je to preto, lebo ideme po náhornej plošine, ktorá nie je veľmi členená, a ja som odháňala nástojčivú myšlienku, že ak by sa nám tam pokazilo auto, nájdu nás až na jar. Všade okolo nás sneh bez jedinej stopy prítomnosti človeka, v malom údolí stíchnutá železničná trať a dvojprúdová cesta zarezávajúca sa do bielej samoty ako spomienka. Nikto oproti nám. Len my, naše auto a tá sci-fi krajina. Monotónny zvuk stieračov, žlté svetlá hladkajúce tancujúce vločky a vietor narážajúci do auta, ktoré sa vytrvalo predieralo nekonečnom. Na okamih som mala pocit, že sme jediní ľudia na Zemi, alebo,  že to, čo sa mi deje, nie je skutočné, že som sa nejakým zázrakom ocitla v jednom z amerických "road movie", až na to, že za volantom nesedel ani George Clooney, ani Tom Hanks, ale môj zať.

Naša cesta na miesto určenia trvala deväť hodín a ja na ňu nikdy nezabudnem. Nezabudnem na fascináciu tichom, samotou a snehovým prázdnom. Takým odlišným od miest, ktoré som dovtedy poznala a zažila. Takým odlišným od nášho územia počmáraného cestami a posiateho mestami, mestečkami a dedinami nasledujúcimi jedna za druhou...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?