Na zdravotných sestrách stoja a padajú nemocnice,

Autor: Mária Lazárová | 2.10.2013 o 13:00 | (upravené 2.10.2013 o 15:56) Karma článku: 14,04 | Prečítané:  1395x

tvrdieval môj otec. Vedel, o čom hovorí, pretože v nemocnici strávil dlhých 12 týždňov. Bolo to síce pred mnohými rokmi, ale ja sa k jeho výroku pridávam aj dnes.

Mala som totiž možnosť spoznať prácu sestier zblízka. Očami pacienta. S tichým obdivom som sledovala tisíce úkonov, ktoré vykonávali, a ktoré mali jediný cieľ - pomôcť. Sledovala som, ako si uprostred utrpenia, bolesti, zvratkov, krvi, potu, moču a stonania dokázali zachovať prepotrebnú dávku súcitu a účasti. A to naozaj nie je málo. Pochádzam z lekárskeho prostredia a veľakrát som počula vetu, že na to, aby lekár vydržal konfrontáciu s utrpením, musí sa obrniť a nepripúšťať si to k srdcu. A tak niekomu pomáha profesionálny odstup, inému mierna dávka cynizmu.

Lenže trpiaci občas potrebuje práve ten obyčajný ľudský súcit. Pretože napriek bolesti iných je tá jeho bolesť  najväčšia.

Nezmenšujem zásluhy lekárov, ich odbornosť a profesionalitu, nezľahčujem prácu iných zdravotných pracovníkov, ale v nemocničnej izbe ste nakoniec odkázaní na pomoc sestier. Pri každom pohybe, pri každom odbere, pri stolici, alebo močení... Ste odkázaní nielen na ich "povinnosť" ale aj ich "ľudskosť".

A tie "moje sestričky" to v sebe mali. Či bol deň alebo noc neúnavne pomáhali zmierniť trápenie a strach pacientov. Liekmi, slovami, povzbudením. Alebo len súcitom. Hrkot vozíka a náhlivé kroky na chodbe dávali tuśiť, že sa ponáhľajú k niekomu, kto ich súrne volá. Občas bolo na ich tvárach vidieť únavu, nikdy však nie ľahostajnosť. Dnes im patrí môj obdiv a vďaka za to, že moje utrpenie dokázali urobiť znesiteľnejšim. Pretože v nemocničnej izbe, kde sa minúty rovnajú hodinám a hodiny dňom si odrazu začnete všímať úplne iné veci ako doma. A pozornosť, pokoj, ochota, takt, alebo len povzbudivé slovo a úsmev majú odrazu cenu zlata. Takže, keď potom odchádzate z takej nemocnice, nevybavia sa vám pri spomienke na ňu tváre lekárov, ale tváre sestier.

Dnes sa zdravotné sestry domáhajú úpravy platov. Tých platov, ktoré zďaleka nedokážu oceniť ich skutočnú prácu.

Keby to záležalo odo mňa, nemuseli by za zvýšenie bojovať.

Patrí im, ako nikomu inému v tejto spoločnosti...

 

(... Tento článok je mojím poďakovaním Nemocnici akademika L.Dérera v Bratislave a celému tímu Chirurgickej kliniky prednostu Prof. Mudr. Juraja Olejníka PhD.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?