Keď som im mala prečítať úryvok z knihy o malej veľrybe, uvedomila som si, že niektoré vety treba voľne prerozprávať a niektoré odstavce treba odľahčiť otázkou.
Kývajúce nôžky a pršteky, ktoré občas zablúdili k nosíkom, boli kompasom občasnej nepozornosti.
"Detičky, videl niekto z vás veľrybu?" začala som naväzujúc kontakt.
Päťdesiat rúk vyletelo hore. Jasné, v ére počítačov, internetu a satelitov to nebol žiadny div.
"A viete, akej farby je taká veľryba?" Potrebovala som sa dostať k tej mojej ružovej.
"Sivá," vykríklo jedno dieťa.
Súhlasne som prikývla.
"Čierna," pridalo sa druhé.
"Modrá," dodalo tretie.
"Strieborná," navrhlo dievčatko v prvom rade.
Súhlasila som.
"Zlatá," vykríkla jej susedka.
Detské asociácie sú skvelé. Keď strieborná, tak aj zlatá, no nie?
Po chvíli som sa dostala aj k svojej druhej knihe o macíkovi a k pasáži, ktorá hovorila o malom šakalovi.
"Ozaj, kto z vás vie, ako vyzerá šakal?" skúsila som.
"Ako myš," vykríklo jedno z detí.
"No, ako myš nie..." usmiala som sa.
"Ako tiger," zakričal bucľatý chlapček v zelenom tričku.
"Nie, nie, ani ako tiger nie," kývala som hlavou.
"Ja viem, ja viem, ako orol," ozvalo sa ďalšie dieťa.
Všetci dopelí sa rozosmiali. Až neskôr mi napadlo, že slovko šakal si asi pomýlil so slovom sokol.
"Šakal vyzerá ako pes alebo malý vlk," zachraňovala som situáciu. "A vy určite všetci viete, ako vyzerá vlk..."
"Ja viem, ja viem," hlásil sa chlapček v zelenom. "Vyzerá ako tiger!"
*
Úplne na záver besedy som sa detí pýtala, ako sa volajú, aby som vedela, pre koho mám napísať svoju ďalšiu knihu.
"Pre Dušana!" zakričal Dušanko.
"Pre Filipka!" dožadoval sa Filipko.
"Pre Luciu!" prosila Lucinka.
"Pre Ester!" pridala sa hanblivo Ester
"Pre Simonku!" vykríklo dievčatko v bielom.
Učiteľky spozorneli.
"Ale veď ty sa nevoláš Simonka," začudovala sa jedna z nich.
"Nevadí, ale mne sa to meno strašne páči!"
*
Ďakujem vám za smiech, decká. Boli ste fakt zlatí :)
