Sú rozložené v trávičke, ako keby mali piknik. Ružové bundičky im slúžia namiesto deky. Dokonca si čítajú rozprávkovú knihu. Úsmev mi sadne na tvár, keď zistím, že je to moja kniha o ružovej veľrybe. Pristavím sa pri nich a priznám sa ku knihe. V ústrety mi letí jeden hanblivý pohľad, jeden začudovaný a jeden veľmi odvážny.
"Vy píšete knihy?" spýta sa odvážna. "A môžem pohladkať vášho psa? A môžem ho naháňať?"
"Môžeš," prisvedčím. Chvíľu sa naháňajú a potom sa ku mne vrátia.
"Aj ja by som chcela raz napísať knihu. Napríklad o chlapcovi, ktorý si predstavoval, že je hrdinom kníh a potom aj bol. Chápete?"
Chápem.
Má dlhé tmavé vlasy a premýšľavú tvár. Spýtam sa jej, koľko má rokov. Prezradí mi, že je štvrtáčka.
"Aj si tie vaše knihy ilustrujete?"
"Nie, ja neviem kresliť."
Zdá sa, že som stratila zopár bodov.
"Je to úplne super, ak si spisovateľ aj ilustruje knihu, veď on to celé pozná najlepšie, nie?" povie skoro prísne. "A ozaj, nenapísali by ste nasledujúcu knihu ako denník? Akože si nejaké dievča píše denník. Akože žije len s mamou a tá mama si niekoho nájde a to dievča toho nového nechce, tak robí tej mame zle a ona si ho potom nevezme!"
Už som sa stretla s požiadavkou, že mám písať o ľadovom medveďovi, alebo o chlapcovi, čo má motorku. A ak nie motorku, tak aspoň skate. Ale o rozvedenej mame, čo má milenca? Videla, že som zaváhala, tak pridá: "Skúste o tom pouvažovať!"
Skoro som umrela...
