Nemám rada surovcov a hlupákov... Zoznam autorových rubrík: ostrovné správy, ako sa rodia rozprávky, lebo medveď :), správy vo fľaši, dotkla som sa lásky, nauč ma povedať zbohom, deti a ich svet, dobrú chuť :), ľudia okolo mňa, tak mi napadlo, o čom sa (ne)hovorí, smiech je liek, zápisky spoza oceánu, Súkromné
Vonku pofukuje svieži vetrík a niekomu na balkóne cinká zvonkohra. Pripomenie mi more, jeden film, kde bolo množstvo zvonkohier, a jedno tmavooké dievča, ktoré sa smeje ako zvončeky. A ešte jednu dovolenku. Bolo vtedy leto, vo vzduchu vôňa mora, krivoľaké uličky zaplavené kvitnúcimi rododendrónmi a vedľa mňa muž, ktorého som nemala rada.
Bude o veľrybe. Volá sa Lily a je ešte milšia ako môj "Medvedík bez mena". Teda, aspoň mi to tak hovoria deti. Viem si ju predstaviť nakreslenú. To by bola bomba, keby sa stala predlohou detského filmu. Nikdy som si nemyslela, že budem písať rozprávky. Neviem prečo. V rozprávkach sa to predsa všetko vždy dobre skončí.
O nezhodách medzi psíčkarmi a nepsíčkarmi sa popísalo už veľa. Niektorí neznášajú psov, pretože sa ich boja a ich nevraživosť sa občas prenáša aj na majiteľa, iným vadia štekajúce psy v domoch, ďalším psie výkaly.
"To je super, že som dostal knihu a nie lego," potešil sa synovec mojej kamarátky, keď si na Štedrý večer rozbalil darčeky pod stromčekom. Kamoška mi so smiechom reprodukovala tú hlášku pri našom stretnutí a ani netušila, akú radosť mi tým urobí.
Nie, nemyslím na žiadnu príslušníčku ženského pohlavia s menom Grácia, ktorú by ste hľadali po jeho boku. Myslím na iný význam tohto slova. Na pôvab a eleganciu Slovákovho herectva. A keďže som sa nedávno trošku kriticky obula do seriálu Búrlivé víno, presnejšie do účesov jeho hlavných predstaviteliek, tentoraz chcem pri tomto seriáli pochváliť najmä herecké umenie Mariána Slováka a nepochybnú gráciu, ktorú vdýchol svojej úlohe.
Pozerám sa von oknom na bielu prikrývku, ktorú nám nadelila tohtoročná zima, a z rádia za mojím chrbtom znie hlas moderátora, ktorý hlási správy zo zahraničia. Na stole mi v tom okamihu zazvoní telefón a ozve sa v ňom ešte stále detský hlas mojej dcéry. "Maminka, neboj, sme v poriadku, máme elektrinu, teplo aj vodu," vysype mi bez vyzvania. Viem, že mestečko, v ktorom žije teraz, máva málokedy problémy so snehom, ale v správach hlásili obrovskú snehovú búrku v blízkosti Bostonu a New Yorku a tie nie sú od nich až tak ďaleko. Asi preto cítila potrebu upokojiť ma. V duchu sa zasmejem - to, čo je pre nás dĺžka celého územia, je u nich na "skok".
To, že niektorí ľudia sú zvery, to už vieme, ale prečo v hlavných správach TV Markíza ukážu video, ako matka necháva tetovať svoje trojročné dieťa, ktoré zúfalo plače od bolesti, to už presahuje všetku moju predstavivosť. To sa tento svet už naozaj načisto zbláznil? Na čele s tou surovou matkou, ešte surovším majiteľom tetovacieho salónu, hovädom, ktoré takéto zverstvo točí na video, a ešte zhovädilejšími tvorcami spravodajstva, ktorí ho odporúčajú pozrieť si celé! Je mi z vás na vracanie!
Do uší znie mi známy hlas a slová piesne, čo ma bolia.Dnes plačú o mne, tebe, nás.Plačú o láske, ktorá bola.
Už len päť strán a kniha o Eme a veľrybe je hotová :) Až mi bude ľúto rozlúčiť sa s ňou. Moje "decká", ktoré už dávno nie sú decká, sa na nej chlámu:) Tak teraz neviem, či ju nepíšem skôr pre dospelých.
Prednedávnom som sem napísala postreh, že je smiešne, ak herci pijú kávu alebo čaj z prázdnych šálok, jednoducho, vidno to na pohybe ruky, na ohybe zápästia. Ak by si takým spôsobom priložili plný pohár k ústam, určite by sa obliali :) Rovnako mi je smiešne, keď odchádzajú (zo záberu) s prázdnymi kuframi namiesto plných. Ja viem, narobili by sa, ale zdvihnutie prázdneho kufra sa dá naozaj ľahko spoznať. No a teraz som si všimla ďalšiu vec - niektoré herečky (najmä tie lokňavé :) nie sú prečesané za celý seriál, či film. Vyzerá to tiež zvláštne. Zastriekané kilami laku, na pohľad dokonalé, ale v živote neuveriteľné :) Ráno, naobed, večer - stále tie isté lokňe :) Ako napríklad mladá Pocisková v Búrlivom víne :)
V Česku aj na Slovensku využili prezidenti svoje ústavné právo a pri príležitosti 20. výročia vzniku samostatných republík udelili amnestiu. Priznám sa, zarazil ma jej rozsah. Najmä tej českej...
"Maminka, tá tvoja nová rozprávková kniha je nádherná," volá mi dcéra cez oceán. "A úplne najsuper je venovanie. Emma skoro vyletela z kože, keď som jej ho prečítala."
V ostatných dňoch mi môj mobil zaplavujú esemesky súvisiace s TV JOJ a nejakou úžasnou ponukou výhry. Za maličkosť. Za 2 eurá! Taká je totiž cena spätnej esemesky. Priznám sa, otravuje ma to. Podobne ako telefonáty rôznych prieskumných agentúr a spoločností ponúkajúcich nejaký neodolateľný tovar, ktorý údajne musím mať. Telefón môžem zložiť, prípadne povedať volajúcemu svoj nelichotivý názor na toto porušovanie súkromia. Ale čo robiť s otravnými esemeskami?
Stíchnutá izba, rozsvietený vianočný stromček a pomaly sa vytrácajúca vôňa Štedrého večera. S veľkým mäkkým šálom okolo krku a hrnčekom bieleho čaju sa môžem hrať na Vianoce pred mnohými rokmi, keď som dostala od teba prvý skutočný bozk, prebdela celú noc od šťastia a verila, že to bude vždy len vianočné a rozprávkové.
Mať na stránke 500 000 návštevníkov, to poteší. Chcela som zachytiť presne toho polmiliónteho, no nestihla som. Nevadí. Aj tak ďakujem :)
"Medvedík je na svete," napísala mi dnes šéfredaktorka Slovartu. Samozrejme, že nemyslela na prírastok v ZOO, ale na rozprávkovú postavičku, ktorej som sa v jeden deň rozhodla vdýchnuť život.
Kamoška ma dnes prichytila, ako nešťastne stojím nad niekoľkými tuctami kníh, ktorých som sa, na hanbu sveta, potrebovala zbaviť. Boli medzi nimi také, ktoré som v živote neotvorila, alebo také, ktoré už v živote neotvorím...
V Zvieratkove sa v ten týždeň s deťmi roztrhlo vrece. Vlčici sa narodili tri vĺčatá, u psíkov sa tešili zo siedmich šteniatok a pani sviňa priviedla na svet dokonca jedenásť krásnych ružových prasiatok. Narodil sa malý tigrík, dve kozliatka a jeden somárik. Pani Klementína nevedela, kde jej od roboty hlava stojí. Neviete si predstaviť, aká je to práca napísať toľko rodných listov. Rodičia prichádzali s detičkami celý týždeň. Úplne na konci prišli somárikovci. Pani Klementín už od únavy ani nevidela.
Stretli sme sa po dlhom čase. Na tvári mala vpísané vrásky, ktoré tam dovtedy neboli. Po niekoľkých minútach som sa dozvedela, prečo.
V lete som ju vídavala skoro každý deň. Sedela na lavičke, v lone nejaký odev, ktorý párala a či zašívala. Je krásne, prečo nie, pomyslela som si zakaždým, keď som išla okolo nej. Niekto v parku číta knihy, niekto sa len tak vyhrieva na slnku. Ona šije...
