Zvláštnym pohybom zhodila z pleca veľkú športovú tašku na kolená a otvorila ju. Nechápem, ako to urobila, pretože namiesto rúk, dlaní a prstov mala len dva maličké mäkké kýptiky. Zalovila v taške a vytiahla mobil. Pridŕžala ho obomi "rukami" a snažila sa vybrať ho z púzdra. Nedokázala som odtrhnúť od nej zrak a nedovolila som si ponúknuť jej pomoc. Akokoľvek to znie neuveriteľne, podarilo sa jej to. V mysli sa mi zrodila absurdná otázka. - Ako bude s tými svojimi rukami bez prstov telefonovať? Alebo písať SMS? - Dievča netelefonovalo ani nepísalo, skontrolovalo len display, zasunulo mobil do púzdierka a vložilo do tašky. Ďalšie lovenie v taške a medzi kýptikmi sa objavil poznámkový blok. Viem, že to bolo neslušné, mala som odvrátiť zrak a dívať sa von oknom, nedokázala som to. Pozorovala som to krásne dievča, ako rukami bez dlaní a prstov "listuje" v poznámkach. Aký ľahučký pohyb pre zdravého človeka a aký zložitý pre ňu! - Budete vystupovať? - prihovorila sa mi, keď som sa po chvíli zamrvila. Nežný hlas. Tmavé hlboké oči s hustými mihalnicami. Vstala som a pridržala sa rukou tyče, keď autobus prudko zabrzdil. P-r-i-d-r-ž-a-l-a som sa. Na chodníku som z-a-l-o-v-i-l-a v kabelke a v-y-t-i-a-h-l-a odtiaľ dáždnik. O-t-v-o-r-i-l-a som ho a v-y-s-t-r-e-l-a nad seba. A potom sa mi zrak na moment zastavil na dlani a prstoch, ktoré obopínali rukoväť dáždnika a ja som si s úžasom uvedomila, že po prvýkrát v živote vnímam činnosť svojich dlaní a svojich desiatich prstov...
desať prstov...
Nastúpila so skupinou mladých ľudí. Pod zvláštnou kapucňou, ktorá jej zahaľovala hlavu a časť tváre, sa skrývali jemné dievčenské črty. Jej pohľad skĺzol po mne a ona sa vzápätí posadila na voľné sedadlo vedľa mňa. Rada pozorujem ľudí po ceste domov. Ukolísaná monotónnym zvukom motora rozmýšľam akí sú, kým by mohli byť, alebo aký je ich životný príbeh. Ten jej som si nemusela vymýšľať…