- Chvíľu vydržíme, - upokojujem starenku a vysvetľujem jej, že tá zelená už svieti pridlho a každú chvíľu padne červená. Starenka sa na mňa pozrie múdrymi a trpezlivými očami. - Veď ja mám času dosť, - prikývne. Moje slová sa naplnia, padne červená. Zvuky motorov zamrmlú. V tom okamihu vkročí na prechod mladé dievča a beží cez zebru. Vzduchom sa rozozvučia nahnevané klaksóny áut. Starká mi prudko zovrie rukáv.- Ponáhľa sa... len aby raz nemala príliš veľa času, - zašemotí a ukáže na bežiace dievča.Zvedavo sa na ňu pozriem.- No... potom tam... na vozíku... keď ju čosi prejde. Aj môjho vnuka prešlo... pár sekúnd a... - Nedokončí...Chýbajú mi slová rovnako ako jej...
pár sekúnd
- Prosím vás, mladá pani, prevediete ma cez cestu? - ozve sa vedľa mňa trasľavý hlas zošúverenej starenky. Ochotne prikývnem, starká si preloží barlu do druhej ruky a pevne sa chytí môjho predlaktia. Máme zelenú, no ja akosi váham vykročiť. Neviem odhadnúť čas, za ktorý by sme to celé spolu prebatkali...