V snahe zbaviť sa omrviniek na stolíku zhrnula som z neho obrus a išla ho vyprášiť na balkón. Presnejšie - dva obrusy. Jeden malý a jeden veľký. A pod tým menším zostali ukryté moje drobné náramkové hodinky.
Pocítila som ich v prstoch sekundu predtým, ako som sa vyklonila z balkóna. Stačil jediný pohyb a leteli by oblúkom z obrovskej výšky na betón pod našim domom. Samozrejme, že som si vydýchla. Mám tie hodinky rada.
A zároveň mi napadla zvláštna paralela.
Že sústredením sa na malé nedostatky, môžeme občas rozbiť niečo oveľa vzácnejšie...