Deti uprostred rozvodu

Autor: Mária Lazárová | 7.9.2005 o 20:00 | Karma článku: 11,22 | Prečítané:  21619x

Psychológovia tvrdia, že rozvod je druhou najtraumatizujúcejšou udalosťou v živote človeka. V rebríčku bolestných zážitkov nasleduje hneď po smrti rodičov a detí. Ak je ťažký pre dospelých, čo potom povedať o deťoch? 
 

Počas svojho rozvodu som narazila na dve knihy, ktoré mi pomohli zorientovať sa v bludisku emocionálne vypätých situácií, na ktoré som nebola pripravená a s ktorými som nepočítala. Pretože s rozvodom predsa nepočíta nikto a nikto naň nie je dopredu pripravený. Tento článok je súhrnom rád, ktoré pomohli mne a môjmu manželovi minimalizovať bolesť našich detí. Ak pomôžu len jednému rodičovi a tým aj jeho dieťaťu, môj článoček splnil svoj účel...  
 

Chráňme deti pred utrpením

Či si to rodičia chcú priznať alebo nie, rozvodom je zasiahnuté každé dieťa. Platí to aj vtedy, ak rozvod prebehol "pokojne a inteligentne". Je ťažké si totiž predstaviť, že by deti nevnímali napätie, ktoré rozvodu predchádzalo a netrpeli pre odchod jedného z rodičov.

Okrem tých "inteligentných" rozvodov sa však vyskytujú aj tie "desivé", ktoré majú jednu vec spoločnú: Znepriatelení rodičia zneužívajú deti na svoj boj proti druhému partnerovi. Deti bývajú do rozvodu kruto vtiahnuté, stávajú sa prostriedkom vydierania, svedkami hádok a nezriedka aj násilia. Rodičia deťmi manipulujú, používajú ich na vybavovanie chorých odkazov, citovo ich vydierajú, podplácajú ich...

"Samko, povedz tomu sviniarovi, tvojmu otcovi, že ak sa neprestane stretávať s tetou Ruženou, tak vyskočím z okna."

"Zuzka, povedz tvojej mame, že je hysterka a klamárka."

"Miláčik, ak nepôjdeš dnes s mamou, tak ťa zoberiem do kina a kúpim ti aj zmrzlinu..."

"Ako ma môžeš nechávať samú a odísť s otcom, keď vieš, ako mi je potom smutno?" 

Je nepravdepodobné, že by otcovia a matky chceli deťom úmyselne ublížiť, pravda je však taká, že tvrdé útoky rodičov voči sebe a ich nenávistné správanie mávajú s rozvahou a rozumom máločo spoločné. Skutočná rodičovská láska by však mala za každých okolností pamätať na najprirodzenejšie poslanie -  chrániť vlastné dieťa pred utrpením. 

 

Dieťa trpí, aj keď neplače

Deti ťažko prežívajú skutočnosť, že sa ich rodičia už nemajú radi, že si ubližujú, hádajú sa a urážajú sa. Taká skúsenosť vzbudzuje u detí neistotu, napätie a úzkosť. Je treba si uvedomiť, že ak deti neplačú, nerobia scény, nekričia, neutekajú z domu, neznamená to ešte, že by netrpeli. Už len samotný fakt, že rodičia bývajú počas rozvodu a najmä po ňom zamestnaní množstvom problémov, mnohokrát sú podráždení, alebo naopak depresívni a apatickí a nemajú na deti čas, je dostatočným dôvodom, aby sa deti cítili osamotené a neisté. S dieťom treba otvorene rozprávať o všetkom, na čo sa pýta (samozrejme primerane jeho veku a chápaniu), no najmä si všímať jeho zmeny správania. Niektoré deti reagujú na rozvod rodičov tak, že sa uzavrú do seba, do vlastného fantazijného sveta a na pohľad sa zdá, že sú „dobré“, u iných detí sa prejaví nekľud a stávajú sa agresívnymi. Rodičia majú pocit, že deti sú „zlé“, mnohokrát nie sú schopní pripustiť, že príčinou je citová ujma, ktorú deťom rozvod spôsobil. Deti strádajú, pretože stratili blízkosť otca (alebo matky), ku ktorým mali hlboký citový vzťah. V prípade akejkoľvek zmeny správania treba vyhľadať pomoc psychológa. 

 

To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov, nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Čo všetko sa môže stať napovedia niektoré príbehy, s ktorými som sa stretla v svojom okolí.

 

Trojročný Lukáško reagoval na manželskú krízu rodičov  šklbaním si vláskov a plačom  zo sna. Keď si matka uvedomila, že tieto prejavy nie sú normálne, vyhľadala detského lekára. Ten stanovil diagnózu -  detská neuróza. 

 

Štvorročný Dávidko  sa začal počas rozvodového konania svojich rodičov v noci pomočovať. Keď sa stav zhoršil natoľko, že sa  v noci pomočil aj niekoľkokrát a na pomočovanie v spánku upozornila matku aj učiteľka v materskej škôlke, navštívila matka detského lekára. Ten ju poslal k detskému psychiatrovi.

 

Deväťročná Martinka sa počas rozvodu rodičov  správala ticho a nápadne poslušne. V jeden deň písali v škole  slohovú prácu  na tému „ Moja najlepšia priateľka“. Martinka  v nej  opísala fiktívne dievčatko, ktorému sa rozviedli rodičia, pretože bolo zlé, neposlušné a neporiadne. Sloh u končila slovami: „ Najradšej by som ťa hodila do kontajnera a zavrela ťa tam alebo zabila.“ Učiteľka poradila matke návštevu detského psychológa. Martinka trpela pocitmi viny, že sa rodičia rozvádzajú kvôli nej.

 

Trinásťročná Lenka po rozvode rodičov deň čo deň zasypávala vlastnú matku výčitkami, obvineniami a s plačom sa na celé hodiny zatvárala do izby. Výbuchy hnevu sa u nej striedali s apatiou. Opakovane utekala z domu k starým rodičom a snažila sa nadviazať kontakt s otcom.

 

Pätnásťročná Simonka na veľmi slušný a krátkotrvajúci rozvod svojich rodičov zareagovala nechutenstvom, ktoré zakrývala snahou schudnúť do plaviek. Keď si nenormálny úbytok na váhe všimla širšia rodina, bolo už takmer  neskoro. U dievčaťa sa vyvinula tzv. mentálna anorexia – chorobné nechutenstvo.  Simonkina hospitalizácia trvala niekoľko mesiacov.

 

Sedemnásťročná Petra reagovala na stupňujúce sa hádky rodičov  útekom z domu. Niekoľko týždňov sa zdržovala na neznámom mieste. Polícia ju priviedla domov  vo veľmi zlom psychickom aj fyzickom stave.

 

Osemnásťročný Roman zareagoval na neveru otca tak, že s ním prestal úplne komunikovať. Vyhýbal sa jeho spoločnosti a dva roky s ním neprehovoril  jediné slovo.

 

Ako deťom pomôcť?

Bezvýhradne deti prijímajme, hovorme s nimi o ich pocitoch, dávajme im najavo lásku a pochopenie. Povzbudzujme ich, aby s nami o všetkom hovorili. Nájdime si na ne čas. Náš rozhovor s dieťaťom by mohol vyzerať nasledovne:

“Máš právo sa hnevať a byť smutný a je v poriadku, že o tom s nami hovoríš. Viem, že si nešťastný a že ťa to veľmi bolí. Naše rozhodnutie už nemôžeme zmeniť, ale dúfame, že nás jedného dňa pochopíš a odpustíš nám. Obaja sme tu preto, aby sme ti pomohli. Môžeš nám hovoriť o všetkom. Máme ťa stále radi a ty môžeš za každým z nás prísť,  kedykoľvek nás budeš potrebovať.” 

Nepoužívajme dieťa ako nástroj pomsty

Popudzovanie dieťaťa proti jednému z rodičov je jednou z najzhubnejších praktík, ktorá sa žiaľ po rozvode objavuje najčastejšie. Je veľmi zlé, ak sa dieťa stáva nástrojom pomsty. Situácia po rozvode zvádza k zneužívaniu svojho postavenia najmä u toho rodiča, ktorému súd zveril dieťa do opatery. Rodič ľahko podľahne ilúzii, že má všetku výchovnú moc v rukách, a že toho druhého môže zo života dieťaťa proste vymazať. Vie, že druhého partnera najviac raní, keď dieťa proti nemu popudí, alebo mu zakáže stýkať sa s ním. Do určitého veku je možné dieťaťu nahovoriť nepravdy alebo čiastočné pravdy tak, že to v dieťati vzbudí strach a odpor k druhému rodičovi. Dieťa zahrňované polopravdami sa však dostáva do úlohy, ktorá mu vôbec neprináleží. Má sa totiž stať sudcom vlastného rodiča. Napätie, ktoré v ňom vzbudzuje navodzovanie negatívneho postoja k jednému z rodičov, sa môže nepriaznivo odraziť na jeho ďalšom vývoji.

 

Zabráňme tomu, aby rozvodový konflikt pokračoval   

Pokračujúce nepriateľstvo rodičov vyvoláva v deťoch silné vnútorné napätie, ktoré je úrodnou pôdou pre neurotické problémy a poruchy chovania. Ak rodičia pred rozvodom a po rozvode prehlasujú, že im ide predovšetkým o dobro dieťaťa, mali by na to myslieť a dokázať to. Ak konflikt rodičov trvá aj po rozvode, následky rozvodu sa neskôr premietnu do dospelosti, keď si dieťa bude hľadať vlastného partnera, keď sa bude chcieť zamilovať a keď bude vychovávať vlastné deti. Deti sú spravidla oveľa vnímavejšie na dianie v rodine, ako sú dospelí ochotní pripustiť. Výskum ukázal, že rodičia až prekvapivo často usudzujú, že sa rozvod ich detí nijako nedotýkal a že ho nevnímali.

 

Poznala som matku, ktorá sa na pohľad veľmi jednoznačne vyrovnala s rozvodom, na súde sa pragmaticky dohodla so svojím mužom o veľkosti výživného a o jeho styku s deťmi. Nekričala, neplakala, nesťažovala sa, o mužovi vôbec nehovorila... Po čase začala mať dcéra poruchy spánku, v škole sa jej nápadne zhoršil prospech, utekala z domu. Čo sa stalo? Matka svoj vzťah ukončila takým nezmieriteľným nepriateľstvom a nenávisťou, že nedovolila mužovi prísť pre dieťa do bytu, komunikovala s ním len písomne, darčeky pod stromček a na sviatok nechávala demonštratívne zabalené, zakazovala dcére spomínať jeho meno v akejkoľvek súvislosti, dcére spálila spoločnú fotografiu s otcom....

 

Zachovajme pozitívny obraz toho druhého

Zdravému sebavedomiu dieťaťa veľmi prospeje, ak si môže svojich rodičov aj po rozvode vážiť. Dieťaťu je treba primerane veku a chápaniu vysvteliť, čo viedlo k rozvodu. Najvhodnejšie sú slová: S ockom /mamičkou sme sa dohodli, že sa rozvedieme a odteraz nebudeme spolu bývať.To však neznamená, že ťa nemáme radi a že sa o teba nebudeme starať.

Rozvod je až na malé výnimky zlyhaním oboch partnerov, dôkazom, že manželia spolu nedokázali žiť. To však neznamená, že jeden je dobrý a ten druhý zlý. Sebavedomie dieťaťa oslabené rozvodom rodičov prudko klesá, keď si pri každej príležitosti musí vypočuť, že jeho otec bol darebák, podvodník, sebec a násilník, alebo že jeho matka je hysterka, neporiadnica a klamárka. Nestačí, ak o druhom nehovoríme zle, aj keď aj to je veľký pokorok, mali by sme o ňom hovoriť dobre. 

 

Nekupujme si dieťa

Je to neblahá praktika, ktorá sa po rozvode často objavuje. Majú k nej sklon tí rodičia, ktorí z rodiny „odišli“. Snažia sa vynahradiť dieťaťu svoju neprítomnosť a zamieňajú uspokojovanie citových potrieb za potreby materiálne. Proti takémuto postupu hovorí jeden overený psychologický poznatok. Citový vzťah dieťaťa k rodičovi sa zakladá predovšetkým na pochopení a láske, ktoré dieťa v prítomnosti svojho rodiča pociťuje. Prirodzene, že darčeky sú dieťaťu príjemné, ale pozor! Rýchlo sa „okukajú“ a stávajú sa pre dieťa samozrejmosťou. Na udržanie priazne dieťaťa je treba obdarovávanie stále stupňovať. Kupovanie detskej lásky sa často zmení na vydierania rodiča dieťaťom...

 

Buďme objektívni 
Po rozvode sú partneri prehnane citliví na výchovné počínanie toho druhého a sú náchylní vidieť nepriateľské gesto aj tam, kde nie je. Výchovný prostriedok, ktorý bežne používame aj my, nezazlievajme tomu druhému. Zachovajme si triezvy úsudok a posudzujme veci bez emócií. Najlepšie by bolo, aby rodičia pri výchove stále spolupracovali, zvažovali, čo je pre dieťa vhodné a čo nie. 
 

Upravme styk s druhým rodičom

Je dobré, ak sa rodičia o styku s dieťaťom dohodnú sami a súd do toho nemusí zasahovať. Je to jedna z najťažších vecí, pri jej riešení majme na zreteli predovšetkým zdravý a pokojný vývoj dieťaťa. Eliminujme akýkoľvek rozporuplný a bolestný dopad na dieťa. Stretávanie sa s otcom /matkou/ nemá byť pre dieťa traumou, nesmie byť vnímané druhou stranou ani ako obeť, ani ako utrpenie. Nezabúdajme, že dieťa potrebuje oboch rodičov, potrebuje pocit, že ho rodičia milujú a že ho neopustili, nech sa už medzi nimi dvomi stalo čokoľvek. Dieťa sa nesmie cítiť previnilo za to, že druhého rodiča neprestalo ľúbiť, ale ani za to, že sa manželstvo skončilo rozvodom. Nesmie si myslieť, že sa to stalo kvôli nemu, pretože nebolo dosť poslušné, usilovné, či múdre. 

Istá moja známa sa na celý deň, keď boli deti s otcom, zavierala do izby a preplakala ho, alebo si zobrala tabletky na spanie a deň prespala. Po návrate sa detí donekonečna vypytovala, čo robili, čo hovorili, čo robil otec, o čom sa s nimi rozprával. Ak deti prejavili v súvislosti s otcom radosť, alebo spokojnosť, matka sa demonštratívne rozplakala ...

 

Zvoľme najvýhodnejšiu formu styku

Najoptimálnejšou formou styku po rozvode je volné pokračovanie rodinného vzťahu. Keď však takáto dohoda nie je možná, alebo konflikt medzi partnermi pretrváva, výhodnou formou styku je dlhší neprerušený pobyt dieťaťa u druhého z rodičov. Je dobré, ak sa otec vzdá návštev jedenkrát za dva týždne alebo jedenkrát za mesiac, ale za to má dieťa v opatere dlhšiu dobu vcelku. Napríklad týždeň cez Vianoce, mesiac cez prázdniny alebo 14 dní každé tri mesiace. Psychologické výhody takého riešenia sú jasné. Odpadajú časté návštevy otca, ktoré prinášali napätie. Pri dlhšom styku sa otec a dieťa lepšie spolu zžijú, stratí sa fenomén „nedeľných návštev“, spolužitie sa viac priblíži všednému životu. Eliminuje sa možnosť podplácania /štylizované výlety, prechádzky, návštevy kultúrnych podujatí, cukrární/ a budovania „ neprirodzene pozitívneho obrazu“ v očiach dieťaťa. Dieťa sa má možnosť oboznámiť aj s problémami a starosťami druhého rodiča, jeho vzťah sa stane objektívnejším.

 

Buďme poctiví k sebe aj k deťom
"Celé roky som prežívala kvôli vám v manželstve peklo," kričí zúfala matka.
"A ty si myslíš, mami, že peklo je pre dieťa dobrým domovom?"  
Rozvrátené manželstvo sa nedá zachovávať len kvôli deťom. Pretože tie v prostredí hádok, násilia, či ľahostajnosti trpia najviac. Je pravda, že dieťa sa nikdy celkom nezmieri s rozchodom rodičov a výskum dokazuje, že aj deti alkoholikov či násilníkov si vždy želajú zmenu "zlého" rodiča až potom jeho odchod... Ale ak má byť manželstvo pre deti peklom, potom je oveľa zodpovednejšie priznať si, že ako manželia sme si síce zlyhali, ale pokúsime sa nezlyhať ako rodičia. Ešte stále môžeme byť pre dieťa vzorom a môžeme mu dokázať, že aj tie najnáročnejšie úskalia životnej cesty sa dajú zvládnuť citlivo a na dostatočnej ľudskej úrovni...

 

Použitá literatúra:

Ivo Pláňava: PO ROZVODU
Z. Matějček, Z. Dytrych : PŘESTALI STE BÝT MANŽELI, ALE ZÚSTÁVÁTE RODIČI

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Naď: Moji predchodcovia radšej platili pokuty, než by si priznali chyby

Minister obrany hovorí, že pre boj s koronavírusom má viaceré alternatívy aj armáda.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kedy budú lieky a vakcína na koronavírus

Prečo tak dlho trvá, kým budeme mať lieky.

Autorská strana Samuela Marca

Toto sme o Matovičovi vedeli v roku 2020 (píše Samo Marec)

Takíto ľudia sa nakoniec odkopú vždy, ale krízy milujú.


Už ste čítali?