Raz som už kdesi napísala, že mám rada budhizmus pre myšlienky, ktoré sa prihovárajú môjmu vnútru, aj keď si uvedomujem, že nie všetky dokážem aplikovať na seba. Veď, keby som to dokázala, bola by som dávno už len vyrovnaná, pokojná a šťastná, keďže šťastie je stavom našej mysle, a tak ho má každý z nás vo vlastných rukách...
Dnešný odkaz bol na pohľad prostý. Čo ma teda zarazilo práve na ňom a donútilo napísať túto úvahu?
Koment, ktorý tam priložil jeden z užívateľov FB.
"Je nutno se obrnit proti kurvě, která užila nejhorší zvěrstva.. které mohla napáchat v duši... sekce ovládání a testování.. a za to jí ještě lízat kundu, aby byla dušička vzata na milost?"
Nikdy som si neuvedomila, ako šialene môže vyzerať nenávisť v priamom prenose. Dobre, dobre, uvedomila. Je o nej natočených mnoho filmov, napísaných mnoho kníh, vidno ju v bežnom živote, v rodinách, pocítil ju každý z nás, tak načo sa hrať na naivnú? Čím sa teda líšil tento koment od iných prejavov nenávisti, s ktorými som sa stretla, alebo ktoré som ja sama vyprodukovala? Ničím. Len prekvapujúcim poznaním, ako veľmi môže nenávisť rozožierať vútro človeka. Pretože, ten krátky koment, nech už ho napísal ktokoľvek a pod vplyvom akejkoľvek skúsenosti, presne tak na mňa zapôsobil. V kontexte s tým nenávistným komentom nadobúda Dalajlámova rada pre mňa nový rozmer.
Schopnosť potlačiť nenávisť nešetrí nášho "nepriateľa" ale nás samotných. Aj preto je cestou ku šťastiu. Veď, o akom vnútornom pokoji a šťastí sa dá hovoriť, ak máme vnútro prežraté nenávisťou ako rakovinou?