o snehu a láske...

Autor: Mária Lazárová | 20.11.2005 o 21:00 | Karma článku: 15,46 | Prečítané:  3302x

Nemám rada zimu v meste, kde sa sneh po pár hodinách mení na rozbrednutú šedú kašu pomiešanú s čiernym prachom a soľou, ktorá na čižmách zanecháva biele škvrny a labky psíkov vyžiera do krvava. Mám rada takú tú pohľadnicovú - na chalupe. S ľadovými kvetmi na obločných sklách a cencúľmi visiacimi zo šindľovej strechy (vždy mám chuť potajomky ich odlomiť a obliznúť), so stromami obťažkanými snehom, s ornamentmi stôp lesnej zveri na snehovej prikrývke a s príbehmi, ktoré tak krásne patria k pukotajúcemu ohňu v peci alebo k blkotavým plameňom v kozube...

Vždy, keď povetrím začnú poletovať snehové vločky, píšem si "zimné rozprávky".
O snehu a láske.
Keď som cestovala so svojou láskou (neskôr mojím manželom) po prvýkrát na ich chalupu, chýbalo do Vianoc už len niekoľko hodín. Cez špinavé okno vlaku som vdychovala sýto modrú farbu oblohy, pozorovala slnko zrkadliace sa v každej zľadovatenej vločke a roztrúsené domy popri trati plné škoricovej vône a detského očakávania. Traktor s vlečkou zelenej čečiny, stojaci na železničnom priecestí, nám pripomenul, že budeme musieť odhrabať sneh, vykúriť všetky izby a vyzdobiť ich voňavými zelenými vetvičkami. A pripraviť stromček. A tak sme v lese nad chalupou vyťali najkrajší smrek, aký sme našli a keď sme ho priniesli dnu, napadla nás bláznivá myšlienka. Strom bol do izby privysoký, bolo ho treba skrátiť, no my sme namiesto spodnej časti odpílili vrcholec a potom strom vzpriečili od podlahy až po plafón, vyzeralo to tak, ako keby mal tam hore pokračovanie, až to človeka nútilo vybehnúť po schodoch a pozrieť sa, či ten vrcholec netrčí kdesi z dlážky. Tešili sme sa z toho nápadu ako malé deti a boli sme ako deti, len tak sa mohlo stať, že sme sa ukrývali pred zrakmi rodičov a cítili sa previnilo, keď nás pristihli bozkávať sa v tmavej kuchyni s vlhkými mapami na stenách, kamennou rozbitou dlážkou a murovanou pecou teplou ako naše dlane...
O desať rokov neskôr ma rodičia vzali na Vianoce do hôr.
Už len samotnú s deťmi.
Vraj, aby som prišla na iné myšlienky.
Smiešne, to by ma ale nesmeli vziať do toho istého hotelíka, kde sme predtým boli niekoľkokrát s mužom, na recepcii by nesmela sedieť tá istá recepčná so zle odfarbenými slamovožltými vlasmi, v jedálni by sa nesmela plaziť vôňa polievkového korenia, ktoré ani jeden z nás nemal rád a v celej budove by nesmela stále rovnako vŕzgať drevená podlaha. Pamätám si, že sme sa na tom voľakedy každú noc smiali, kam to preboha stále chodia, prečo neležia v posteli a nemilujú sa, ako slušní ľudia? hovorili sme si pri milovaní, zatiaľ čo v izbe nad nami stará podlaha neustále vŕzgavo protestovala pri každom kroku jej obyvateľov...
Ten mladík sa mi prihovoril na svahu hneď v prvý deň. Ukážte, pomôžem vám, sklonil sa k dcérinmu vzdorujúcemu lyžiarskemu viazaniu, hlas mal príjemný a v hnedých očiach mäkký úsmev. Nepoznáme sa odniekiaľ? spýtal sa, keď sa nám oči stretli a mne sa na pery drala príkra odpoveď, nikdy som nemala rada takúto priehľadnú snahu o zoznámenie a teraz sa mi to nepáčilo dvojnásobne, no v poslednom okamihu som si to rozmyslela a usmiala sa na neho, nakoniec práve mi pomohol a on predsa nemohol za to, že ma môj muž pred pár týždňami opustil. Nepoznáme sa, pokrútila som hlavou na mladíkovu otázku a chystala sa odísť. Tak to môžeme okamžite napraviť, usmial sa neznámy čičíkavo a predstavil sa mi. Nechcela som sa zoznamovať s nikým, ani s týmto chlapcom, čo mal na tvári vyčkávací úsmev, takže vôbec neviem, prečo som mu nakoniec podala ruku. Dychtivo ju uchopil, stisk jeho ruky bol teplý a pevný, rovnako ako jeho úmysel ešte chvíľu ma zdržať. Nechcela som sa zoznamovať, no keď som sa prvýkrát dotkla jeho ruky a pozornejšie sa zadívala do tých jeho orieškovohnedých usmiatych očí, odrazu niečo z jeho nákazlivej veselosti prešlo aj na mňa a ja som mu povedala svoje meno. V ten deň som nelyžovala, stála som s tým neznámym chlapcom na svahu a spočiatku váhavo no neskôr ochotne odpovedala na jeho otázky a v duchu sa prichytila pri tom, že sa ho každú chvíľu chcem úplne nelogicky spýtať nepoznáme sa odniekiaľ? Prvýkrát v živote som mala strašne silný pocit, že my dvaja sme sa už niekedy stretli a ten pocit silnel aj nasledujúci deň, keď ma zobral so sebou na prechádzku a ja som sa odrazu rozhovorila. Hovorila som o svojej láske a sklamaní, o svojej bolesti, mala som pocit, že ten svoj príbeh rozprávam stromom a šedému olovenému nebu, pretože kráčal predo mnou po úzkom chodníku a ani jedenkrát sa neobrátil, no ja som pokračovala v svojej spovedi nečakajúc na pochopenie ani rozhrešenie. Na konci chodníka a môjho príbehu sa odrazu otočil a objal ma, držal ma v náručí a hladil po vlasoch a bolo to jedno z najzvláštnejších a najsúcitnejších objatí, aké som zažila...
Ďalší deň ma vzal do reštaurácie, už sme nehovorili o smútku ani rozchodoch, len sa napchávali horúcimi palacinkami s čokoládou a proti všetkým pravidlám slušnosti sa s plnými ústami zabávali na neslušných vtipoch, ktorými ma rozosmieval. Celý týždeň ma brával aj s deťmi na prechádzky a keď dcéra vyhodila svoju čiapku do konárov stromov, pridal sa tiež a ja som im potom obom oprašovala mokrý sneh z vlasov. Na oplátku mi zohrieval ruky v dlaniach a ja som mala pocit, že mám šestnásť a že život sa na moment zastavil v čarovnom bezstarostnom okamihu...
V posledný deň mojej dovolenky sme si vymenili adresy a telefónne čísla... a... už nikdy sa nestretli.
Vždy, keď povetrím začnú poletovať snehové vločky, píšem si "zimné rozprávky".
O snehu a láske.
Sneh mi totiž už dlho pripomína lásku.
Chceš ju pevnejšie uchopiť, pritúliť k lícu a ona sa rozplynie a zostane ti po nej len vlhká stopa na líci...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Britský variant už u nás zrejme dominuje. Nemusí to byť nevyhnutne zlá správa

Britskú mutáciu odhalili vo väčšine vzoriek Trenčanov z decembra.


Už ste čítali?