zakladám klub tých, čo nikdy nezbohatnú...

Autor: Mária Lazárová | 25.11.2005 o 10:00 | Karma článku: 18,22 | Prečítané:  8040x

- Tak som zmenil miesto,- zavolal mi nedávno kamarát.
- A? - spýtala som sa nedočkavo.
- Nepolepšil som si,- prišla skeptická odpoveď, - ale... konečne budem mať viac času na rodinu.-
- Vitaj v klube,- zasmiala som sa.
Už sme boli najmenej traja.
Vlastne, keď tak rozmýšľam, je nás určite viac...
Tých, čo nikdy nezbohatnú!

Pár mesiacov po "nežnej", keď sme zvonili na námestiach nadšení predstavou, že nám konečne bude tak fajn, ako na "zakazovanom Západe", povedal mi najmúdrejší človek (na svete): Nechcem ti brať ilúzie, no ty bohatá nikdy nebudeš, nemáš na to povahu...
Nerozumela som mu. Patrila som medzi tých naivných, čo si mysleli, že vzdelanie bude konečne zaručenou devízou a že poctivou prácou sa tentokrát bude dať zájsť ďalej...
Veď vravím, naivná...
 
Prešlo pár rokov a ja som pochopila, že výška platu znovu nezávisí od schopností a ak áno, tak od úplne iných, ako ma učili. Keď ma v práci začali preskakovať noví draví kolegovia, ktorí si najskôr "zažiadali" a potom... už nemuseli nikomu nič dokazovať, uvedomila som si, že sa niekde stala fatálna chyba. Ty sa proste nedokážeš správne predať, poučil ma jeden kamarát, ktorému som sa posťažovala. Mal pravdu, nedokázala som sa predať. Nedokázala som ísť za šéfom a požiadať ho o vyšší plat, hoci som si ho zaslúžila, pretože som naivne verila, že to raz uvidí aj sám. Neuvidel. Alebo nechcel uvidieť.
 
- Prečo neskúsiš konkurz do nejakej súkromnej firmy, - pýtali sa ma rodičia, - každý schopný človek si dnes dokáže zarobiť ťažké tisíce... Tak (maminka, tatinko... a vsetci moji príbuzní) toto milujem úplne najviac. Ale konkurz som skúsila. A vyhrala ho. Poučená okolím som sa dokázala dokonca aj "predať". Firma s mojimi podmienkami súhlasila, všetci sme sa na seba usmievali a potom prišla posledná veta. - Povieme vám to otvorene, pani doktorka, váš pracovný čas bude neobmedzený, ak vás budeme potrebovať 14 hodín denne, budete k dispozícii 14 hodín denne, ak viac, tak viac. Zárobok je ale, ako iste uznáte, zodpovedajúci... - Stačilo povedať áno a moja životná úroveň by poskočila trojnásobne. No ja som si odrazu predstavila štvoro detských očí, čo ma každý deň netrpezlivo vyzerali z okna a detský hlások maminka, prosím, nepríď neskoro...
Kašlať na peniaze, vzdychla som si a... rozlúčila sa. Navždy. Nechápali.
 
Nechápali ani moji rodičia, čo som zase nechápala ja. Nechápala ani priateľka.
- Mária, ty si blázon, odmietnuť takú ponuku...!? - Ona podobnú neodmietla, po roku mala nádherne zrekonštruovaný byt, jej dcéra nosila najdrahšie oblečenie a polovičku prázdnin trávila pri mori. Ku nám  chodievala "na slovíčka". - Závidím ti mamu,- pošepla raz mojej dcére. Dcéra vypleštila oči, nerozumela. Ja áno. Pohladila som ju po hlávke. - Príď, keď ti bude doma samej smutno,- povzbudila som ju na rozlúčku. V očiach som našla úsmev. Za odmenu.
 
Na ďalšie narodeniny mi mama dala nejaké peniaze, vraj si ich mám odložiť alebo kúpiť niečo do bytu, vraj mi nemôže ináč pomôcť, hoci by chcela.   
Dívala som sa na obálku s peniazmi a rekapitulovala, čo všetko potrebujem - novú práčku, chladničku, zišiel by sa aj koberec. A potom mi zrak padol na noviny. Last minute. Pritiahla som k sebe telefón a objednala zájazd.Do Španielska. Deti nikdy neleteli lietadlom a nikdy nebývali v hoteli s bazénom.  
- Maminka, maminka, to bola najkrajšia dovolenka na svete, - vrhol sa mi syn okolo hrdla, keď sme po dvoch týždňoch pristáli na bratislavskom letisku.
Spústa vlhkých božtekov. Vzácnejších ako tie najvzácnejšie zlaté peniažky.
- Myslela som, že si tie peniaze uložíš, - vzdychla mama bezmocne, keď sme sa u nej po dovolenke zastavili.
Uložila som ich, chcela som povedať mame, uložila som ich najlepšie, ako som vedela. 
- Alebo, že si niečo kúpiš...
- Ruku na srdce, mami, ako dlho si deti pamätajú, keď rodičia kúpia nový koberec.. alebo práčku?-   
- Lenže, takto fakt nikdy nebudeš nič mať, - pokračovala mama zo zotrvačnosti. 
- Maminka raz bude mať vydavateľstvo, ja jej ho kúpim! - skočil nám do reči syn.
- A ja kúpim maminke dom, - pridala sa dcéra, - s terasou a bielymi prútenými kreslami, aby tam mohla písať svoje rozprávky.-
Moja súkromná truhlička sa znovu naplnila. Úsmevom.
 
Po čase som zamestnanie predsa len zmenila. 
- No konečne, pochválila ma mama, - a o koľko máš vyšší plat?
- O nič, - usmiala som sa.
- Preboha, tak načo si tam išla?- zhíkla mama.
- Splnila som si sen, mami, túžila som po tej práci, - vysvetľovala som trpezlivo.
- Sen? Vari ťa ten tvoj sen nasýti a ošatí?
A vieš, že áno, mami? Má úžasnú výhrevnú schopnosť...
 
Od nezabudnuteľnej dovolenky v Španielsku prešlo už niekoľko rokov, deň čo deň nám ju pripomínajú tri palmy, čo sme si vypestovali z dovezených semienok a ešte jeden obrázok čarovnej krajiny, ktorý nám namaľoval akýsi starký rovno na pláži.    
A dom s terasou a bielymi prútenými kreslami?
Nuž, ten s najväčšou pravdepodobnosťou nebudeme mať nikdy. Ako tak pozorujem svoje deti, zo dňa na deň sa podobajú viac na mňa.:o) Ale na tom predsa nezáleží, rozprávky a príbehy si možem písať aj v spálni 3x3m s výhľadom na protiľahlý panelák... 
- Povedz mi, ale úprimne, to ti na tom blogu aj niečo platia, alebo mrháš svojím časom a talentom zase úplne zadarmo? - prskla nedávno mama.
Tak teda poslednýkrát, mami, začínaš ma už totiž hnevať. Pokúsim sa ti vysvetliť, že napriek geniálnemu vynálezu Feničanov sú na svete veci, ktoré sa nedajú kúpiť za žiadne peniaze. A presne tieto veci vníma tvoja dcéra ako to najväčšie bohatstvo... 
 
 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Sulíkovci predvádzajú kolosálnu nezodpovednosť (týždeň Petra Schutza)

Putin poslal Trumpovi frčku.

Špeciálne Dobré ráno

Špeciálny podcast: Je normálne, že hamburger stojí aj 15 eur?

Pilotná epizóda nového gastronomického podcastu Dobrú chuť.


Už ste čítali?