S detským vkusom to totiž vôbec nie je jednoduché. Vidím to na ich výbere hračiek, tričiek, svetríkov, bábik, postavičiek, filmov, či piesní. Keď mi dcéra prvý raz pustila Matyldu od Roalda Dahla, vraj jej deti ju majú rady, zdvihla som obočie. Tá rozprávka je silné sústo aj pre dospelého. Ale deti majú asi iné oči. Na rozprávky aj na ich konce.
Zistila som to, keď som vnučke prvý raz čítala svoj rukopis "O medvedíkovi bez mena". Bolo to na ceste nekonečnou americkou krajinou, za oknami zúrila silná snehová víchrica a ja som zabávala deti čítaním. Vnučka ma vypočula skoro bez slova, tak som pridala bonus a prezradila jej, že v druhom dieli bude zvieratkám hroziť nebezpečenstvo. Len ešte neviem aké, a kto krajinu zvieratiek zachráni. To ju okamžite zaujalo. Pozorne sa na mňa zadívala a potom povedala: "Zachránia ich predsa draci!"
"Draci?" spýtala som sa prekvapene.
"V Amerike sú draci dobrí," pomohla mi dcéra s úsmevom.
Hmm, nikdy som si nemyslela, že rozprávky sú aj o zemepise :)
U nás je vlk synonymom zla, líška symbolom prefíkanosti a prasa zase neporiadku. No a potkan? Brŕrr.
Ja som si to "lajsla", a tak je u mňa pani krysa Klemenína veľmi múdra osôbka, prasiatko poriadkumilovné a hroch Hubert ľúbezný. Už mi chýbajú len tí draci.
Možno nabudúce!
