Hoci som psíčkar, vadí mi každá z týchto vecí, aj keď za prvé dve majiteľ nemôže. Máme v dome hysterického psa, ktorý šteká od momentu, ako jeho majiteľ odíde, až do momentu, ako sa vráti domov. Áno, je to nepríjemné, aj keď mne je naozaj ľúto skôr toho psa. A stretla som sa aj s pánom, ktorý sa strašne bojí psov. Až tak veľmi, že sa zľakol aj môjho dobromyseľného šteňaťa. S tým sa nedá nič robiť.
S niečím sa však čosi robiť dá.
S výkalmi.
Nikdy som si neuvedomila, že je to až taký problém, až kým neprišla táto zima. Možno preto, že sa sneh drží už pridlho a psie výkaly sa na bielom vynímajú oveľa viac ako v tráve. Možno preto, že máme na sídlisku oveľa viac psov. A možno preto, že sú ľudia prasce. Nie tie psy, ale ľudia.
Poniektorí.
Všimla som si to už v lete. Majitelia drobných psov povinne nosili so sebou papierové alebo igelitové vrecúška a pozorne odpratávali hovienka po svojich miláčikoch. Majitelia veľkých psov (česť výnimkám) nechávali odporné kopy v trávnikoch. Hovorili sme o tom, búrili sa nahas alebo potichu. My ostatní psíčkari. Upozorňovali sme občas "previnilcov". Obyčajne len hodili plecom. Márne sme vyhliadali policajtov, ktorí na našom sídlisku jeden čas "prenasledovali" majiteľov najmä kvôli známkam alebo povinným vôdzkam. Zvláštne, len tých malých. Ako keby veľký pes zaručoval majiteľovi imunitu. Kto by sa začal hádať s majiteľom vlčiaka? Pokutu dostala majiteľka maltezáčika, yorka, pinča, pudlíka, alebo majiteľ jazvečíka. Len za to, že sa psíčence naháňali po tráve. Nikdy u nás nikto nepokutoval majiteľa boxéra, pitbulla alebo dobermana. Tak nejako sme si to začali všímať. Psíčkari sú totiž jedna veľká dedina, každý o každom všetko vie.
A hovorili sme aj o výkaloch. Nie je predsa nič príjemné doniesť si na teniske smrdiaci lepkavý "koláč". Hromžili sme a pozorne sme sa vyhýbali kopám v tráve. (Na tomto mieste musím spomenúť, že na našom sídlisku je mnoho odpadkových košov práve pre výkaly, takže sa nikto nemôže vyhovárať, že ich nemá kam dať.)
Lenže teraz je to oveľa vypuklejšie a hnusnejšie. Pretože to nie je len na trávnikoch. Sneh zmizol a na chodníkoch sa objavili hnusné mazľavé kopy. Znovu zdôrazňujem - veľké, čo dáva tušiť, že sú po veľkých psoch.
Som psíčkar, ale pri tomto pohľade bezmocne zúrim. Do čerta, každý, kto u nás venčí, vie, kade vedú chodníky. Je možné, aby boli niektorí ľudia až takéto prasce? Nevadí im, že po tých "zasratých" chodníkoch pôjdu raz aj oni sami?