V tom proklamovanom filme nemal hlavný hrdina zjavne žiadny problém v manželstve a predsa ho tá druhá "žena" zlomila. Ja sa však nechcem venovať vymysleným scenárom, nezaujíma ma ani moment, keď medzi dvomi ľuďmi preskočí iskra a oni dajú voľný priebeh erotickej príťažlivosti. Nechcem neveru odbiť ani múdrosťou našich starých mám, ktoré tvrdia, že príležitosť robí zlodeja. Zaujímajú ma dôvody, prečo k nevere dôjde. Prečo je jeden z partnerov v na-pohľad-fungujúcom-vzťahu neverný? Jednorázovo, dvojrázovo, alebo permanentne? Voľakedy dávno som mala na tieto "prípady" úplne jasný názor. Slabosi! frkla by som pohŕdavo. Neskôr som si vypočula desiatky príbehov.
Nepýtajte sa ma, ako som sa k nim dostala, zdá sa, že mám v sebe niečo, čo núti ľudí zdôveriť sa mi. Dokonca aj s takýmito citlivými vecami. Možno je to preto, že som sa naučila nesúdiť. Neviem. Jedno však viem bezpečne. S výnimkou chronických Don Chuanov alebo nevyliečiteľných nymfomaniek je podľa mňa za každou neverou (fyzickou, či duševnou) strádanie, rozpoloženie, sklamanie, podvedomé hľadanie, alebo nespokojnosť. Či to ten podvádzaný chce počuť, alebo nie. Pretože, tak ako bolesť nie je zmerateľná a porovnateľná, takisto nie je zmerateľné strádanie. Pre niekoho je nevšímavosť, nepochopenie, či nesúlad len výmyslom, zanedbateľnou veličinou, pre druhého môže byť každodenným utrpením. Takže, hoci mňa samotnú voľakedy nevera toho druhého skoro zabila, pochopila som, že nielen na lásku, ale aj na neveru treba dvoch...
